Pôvod tejto ikony siaha až k začiatku 8. storočia, času rozmachu ikonoboreckej herézy (nesprávneho učenia o ikonách). V Konštantínopole vtedy panoval cisár Lev III. Izaurijský (717-741), ktorý prispel k rýchlemu šíreniu tejto strašnej herézy. Spočiatku prikázal vešať čestné ikony v chrámoch aj domoch tak vysoko, aby sa k nim nikto nemohol dostať a pobozkať ich. Neskôr dal príkaz, aby všetky ikony boli zničené a začal aj prenasledovanie tých kresťanov, ktorí si sväté ikony ctili. V týchto pre Cirkev ťažkých časoch sa horlivým obhajcom ikon stal prepodobný Ján Damaský, poradca sýrskeho kalifa a správca mesta Damask.
V roku 726 vydal cisár Lev III. dekrét zakazujúci úctu k svätým ikonám. Týmto aktom chcel cisár manifestovať svoju posvätnú úlohu ako dozorcu pravej viery. Avšak vôbec si nepripustil, že sa tým hrubo zamiešal do vnútorných záležitostí Cirkvi. Je potrebné spomenúť, že snaha ikonoborcov o očistenie duchovnosti odstránením ikon mala niekedy aj svoje opodstatnenie. Medzi pravoslávnymi kresťanmi boli totiž aj takí, ktorí úctu k ikonám nedali na správne miesto. Stávalo sa, že mnohí vzdávali úctu nie osobe znázornenej na ikone, ale samotnej matérii - drevu, zlatu či farbám. Iní si brali ikony namiesto krstných rodičov ku svätej tajine krstu. Boli kňazi, ktorí slúžili Božskú liturgiu nie na prestole a antiminse v chráme, ale na ikone v súkromných priestoroch. Dokonca zoškrabovali farbu z ikon a sypali ju do čaše a dávali prijímať spolu so svätou Eucharistiou. Preto bolo veľmi potrebné, aby sa úcte k ikonám dalo v Cirkvi to správne miesto. A práve v tom je jedinečnosť a veľkosť diela svätého Jána Damaského. Ján terminologicky rozlíšil slúženie Bohu (grécky: latría) a klaňanie sa ikonám (grécky: proskýnesis). Tiež hovoril, že ikony môžeme písať preto, lebo sa vtelil Boží Syn a stal sa tak pre nás viditeľným.
Heretický cisár Lev III. chcel umlčať prepodobného Jána. No nemohol ho ani uväzniť, ani potrestať, pretože Ján sa nachádzal v službách iného panovníka a za hranicami jeho impéria. Cisár všetko vyriešil falošným listom k saracénskemu kalifovi. Oklamaný vladár nechal odťať Jánovu pravú ruku. No modlitbami prepodobného Jána pred ikonou Božej Matky sa jeho ruka uzdravila. To bol prvý zázrak spôsobený touto ikonou Presvätej Bohorodičky. V sne k blaženému Jánovi prehovorila Bohorodička z ikony a povedala mu, že jeho ruka bude opäť zdravá. No on nech nezabudne na svoj sľub, ktorým sa zaviazal, že uzdravenou rukou bude písať na obranu pravej viery. A stalo sa tak. Jánova ruka bola ráno úplne zdravá. Z vďačnosti za zázračné uzdravenie Ján urobil striebornú ruku a priložil ju k ikone Presvätej Bohorodičky, ku ktorej sa celú noc vrúcne modlil. Od tých čias sa táto ikona začala nazývať "Trojeručica". Bohorodička má na nej akoby tri ruky. Podľa iných prameňov prepodobný Ján na ikonu tretiu ruku osobne dopísal.
Po tejto udalosti Ján odišiel od kalifa a vybral sa do Palestíny, do monastiera svätého Sávu pri Jeruzaleme. Zobral so sebou aj čudotvornú ikonu Božej Matky. Tu sa ikona nachádzala asi päť storočí. Na začiatku 13. storočia darovali ikonu prvému srbskému svätiteľovi Sávovi, ktorý ju zobral do svojej vlasti. V 14. storočí za panovania srbského kráľa Uroša V., v časoch vnútorných nepokojov a útokov Turkov na Srbsko, kresťania si želali zachrániť túto vzácnu ikonu. Preto ju odovzdali do rúk samotnej Presvätej Bohorodičky. Položili ikonu na osla, ktorý s ňou z Božej vôle došiel až na Svätú horu Athos a zastavil sa až pri bráne Chilandarského monastiera. Mnísi so zbožnosťou a slávnostne prijali túto ikonu Vládkyne sveta ako Boží dar a umiestnili ju v oltárnej časti monastierskeho chrámu. Na mieste, kde zviera zastalo, mnísi vybudovali pamätník, ku ktorému sa každoročne koná procesia (modlitebný pochod s ikonou).
Stalo sa, že v tomto monastieri zomrel igumen. Voľba nového predstaveného však priviedla bratov k veľkým sporom. Ich spor došiel až k Nebeskej Vládkyni, ktorá sa sama rozhodla vybrať nového igumena. Keď sa mnísi podľa zvyku zhromaždili v chráme na ranné bohoslužby, s udivením zistili, že ikona "Trojeručica" sa nenachádza v oltári, ale visí nad miestom pre igumena uprostred chrámu. Najprv si mysleli, že je to dielo niektorej zo strán sporu a ikonu jednoducho vrátili späť do oltára. Na druhý deň sa zopakovalo to isté. Ikonu vrátili na miesto a večer svoj chrám na noc zamkli. No aj na ďalšie ráno našli ikonu Bohorodičky na mieste pre igumena. V tom istom čase sa Božia Matka zjavila jednému skúsenému askétovi a povedala mu, aby jej ikonu neodnášali z igumenského miesta, pretože odteraz bude ona sama spravovať ich monastier. Od tých čias je Chilandarský monastier jediný na svätej hore Athos, ktorý nemá igumena, pretože je ním Prečistá Bohorodička. Mnísi si volia iba zástupcu.
O nejaký čas začali Chilandar napádať Turci. No Božia Matka im nedovolila obsadiť jej monastier. V priebehu deviatich rokov Turci mnohokrát videli neznámu Ženu, ktorá obchádzala múry monastiera a chránila v ňom žijúcich mníchov. Táto ikona "Trojeručica" sa v Chilandarskom monastieri teší veľkej úcte, a práve jej pripisujú mnísi to, že do dnešných čias monastier existuje a dosahuje v ňom spásu mnoho zbožných mníchov.
V roku 1661 bola kópia tejto ikony prenesená do Moskvy, odkiaľ sa dostala do mnohých miest celého Ruska. Jedna z mnohých uctievaných kópií sa teraz nachádza v Uspenskom chráme bulharského podvoria v Moskve. Spomienku na ikonu Presvätej Bohorodičky zvanej "Trojeručica" konáme 28. júna a 12. júla.
Zdroj:
http://www.pcopresov.sk/o_ikone_presvatej_bohorodičky_nazvanej_trojeručnic.html
Copyrights Mgr. Miroslav Krutský 2012
